 |
|
CODA
Počujúce deti nepočujúcich
rodičov
CODA vyrastá v rodine bilingválne
a bikulturálne – v detstve si osvojuje:
-
posunkový
jazyk svojich rodičov (nie vždy; niekedy ide o zmes „základov“ posunkového
jazyka a hovorenej slovenčiny, ktorá je pre „ostatných“ nezrozumiteľná)
-
hovorenú
slovenčinu (pomáhajú členovia širšej rodiny – tí však nesmú do výchovy
svojich vnukov príliš zasahovať a „preberať právo na opatrovníctvo“,
dieťa sa prirodzenou cestou stretáva s hovorenou slovenčinou vo vzdelávacích
inštitúciách)
-
kultúrne
povedomie o komunite Nepočujúcich (podľa početnosti stretnutí rodičov s členmi
komunity)
CODA sú
sprievodcovia svojim rodičom vo svete počujúcich (sprostredkovávajú komunikáciu
medzi rodičmi a počujúcimi ľuďmi). Každé
dieťa sa s touto rolou vyrovnáva po svojom
(staršie deti sú tlmočníkmi automaticky, ich mladší súrodenci
tlmočia už menej často). Treba pamätať na to, že dieťa
nie je pre tlmočenie spôsobilé:
-
jazyková
neznalosť, nekompetentnosť (variantnosť slovenského posunkového jazyka)
-
kognitívny
vývoj dieťaťa nespĺňa očakávania „dospelého rozumu“
-
emocionálna
nevyhranenosť - dieťa nerozlišuje komu sú emócie v priebehu komunikácie/
„tlmočenia“ určené, a preto emócie vzťahuje k svojej osobe.
-
v
rovnakej chvíli nie je možné, aby dieťa bolo “tlmočníkom” a zároveň
účastníkom dialógu
-
dieťa
prekonáva omyly počujúcich ľudí spojené s predsudkami a názormi o
hluchote a nepočujúcich ľuďoch vôbec
Dieťa je často v takých situáciách vystavované veľkému tlaku zo
strany rodiča, aj zo strany počujúcich ľudí. Tieto komunikačné udalosti môžu byť príčinou aj
pre vznik frustrácie dieťaťa, ktorá negatívne ovplyvňuje jeho harmonický
vývin a v dospelosti sa môže prejavovať psychickými problémami (napríklad
vo vzťahu k svojim rodičom, pri výchove vlastných detí, v komunikácii
s ľuďmi a pod.)...
Na druhú stranu môžu však byť pre dieťa tieto situácie podnetom pre
rozvíjanie nových schopností a znalostí. Dieťa môže
získavať prostredníctvom týchto situácií „širší“ rozhľad a
samostatnosť, pestovať si dobrý vzťah s rodičmi. Hranica
je tu však veľmi neostrá a ide preto o veľmi citlivú tému!
Mnoho CODA pokračuje aj v dospelosti s tlmočením nepočujúcim ľuďom. Ich východisková situácia vyzerá
približne takto:
-
ovládajú
posunkový jazyk svojich rodičov (dobre rozumejú rôznym nepočujúcim ľuďom)
– záleží na tom, ako rodičia s dieťaťom komunikovali a kedy dieťa
začalo aktívne používať slovenský posunkový jazyk a nemajú väčšinou
problém tlmočiť z hovorenej slovenčiny do posunkového jazyka
-
ovládajú
hovorenú slovenčinu, ale nemajú príliš vytrénované stratégie pre kvalitné
tlmočenie z posunkového jazyka do hovorenej slovenčiny
-
majú rôznu
úroveň povedomia o kultúre Nepočujúcich a ich odlišností od väčšinovej
kultúry počujúcich ľudí
-
nemajú
teoretický základ v tlmočení – nevedia napr. ako môže prebiehať
tlmočenie na takej úrovni, aby účastníci komunikácie mali prehľad o tom,
čo sa hovorí, kto to hovorí a pod.
-
zo svojho
detstva môžu byť zvyknutý pomáhať nepočujúcim, vybavovať za nich rôzne
povinnosti, zasahovať do rozhovoru (sú vždy účastníkmi komunikácie),
presviedčať nepočujúceho o vhodnosti, potrebnosti alebo pravdivosti povedaného
a pod.
-
v niektorých
prípadoch tlmočia nepočujúcim len preto, že k tomu boli vedení odmalička
rodičmi (aj ich nepočujúcimi priateľmi, prípadne organizáciou nepočujúcich)
alebo väčšinovou spoločnosťou a nemuseli sa rozhodnúť vykonávať túto
profesiu slobodne
-
všeobecne
majú dobré predpoklady stať sa profesionálnym tlmočníkom, pokiaľ sa budú
v tejto profesii systematicky vzdelávať
(handout - seminář CODA v České komoře tlumočníků znakového jazyka dne 20.9.2008)
